Nasledovali vyšetrenia a čakanie na výsledky. Tri týždne ležal na chirurgickom oddelení FNsP v Žiline. Hoci sa necítil vážne chorý, čas v nemocnici netrávil nečinne.

„Pomáhal som sestričkám, holil starších pacientov, nosil krv na vyšetrenia, kŕmil deti,“ rozpráva. Potom však prišla správa, ktorá zmenila jeho život.

„Lekár mi povedal: ,Vy pomáhate všetkým, ale kto pomôže vám?‘ Vtedy mi primár chirurgie MUDr. Kubínyi oznámil, že mám rakovinu hrubého čreva.“

Nasledovala štvorhodinová operácia a rozhodnutie, ktoré mu zachránilo život - stómia. V tom čase bola diagnóza rakoviny omnoho desivejšia než dnes a stomické pomôcky boli len v začiatkoch.

„Nenamietal som. Vedel som, že mi chcú pomôcť,“ hovorí pokojne.

Po operácii absolvoval ešte 2 ožarovania v Martine ale vraj sa s tým už nedalo nič robiť. Po štyroch mesiacoch sa vrátil domov. O stómiu sa naučil starať sám - a samostatný zostal dodnes.

Medicína v 60. rokoch bola neporovnateľná s dneškom. Moderné pomôcky prakticky neexistovali a stomici si museli poradiť improvizovane. Pán Emil spomína na takzvaný „jánošíkov opasok“, ktorý kedysi slúžil ako jedna z mála dostupných možností starostlivosti o stómiu.

Napriek všetkému nikdy nepodľahol pocitu, že je chorý.

„Žil som obyčajný život. Pomáhal som manželke, robil okolo domu. Túžil som sa vrátiť do práce a napokon sa mi to podarilo. Pracoval som až do svojich 82 rokov.“

A úsmev mu nechýbal ani vtedy.

„Nikdy som si nepripustil, že som chorý. Veď ani žiadna muzika v dedine nebola bezo mňa,“ dodáva so smiechom.

Dnes je pán Emil najstarším stomikom na Slovensku. So stómiou žije neuveriteľných 62 rokov. Počas nich si našiel spoľahlivého partnera v starostlivosti o stómiu - spoločnosť Convatec, ktorej pomôcky používa už dlhé roky.

Pri príležitosti jeho 90. narodenín sme mali možnosť pána Emila navštíviť spolu so sestričkou Evkou Beňovou z Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Žiline. Už po niekoľkých minútach rozhovoru sme mali pocit, akoby sme ho poznali celé roky.

Neustály optimizmus, pokoj, vďačnosť a obrovská chuť žiť z neho vyžarovali počas celej návštevy. Fascinovala nás jeho samostatnosť, pokora aj životný nadhľad. Napriek vysokému veku sa o seba dokáže postarať a na svoj osud sa nikdy nesťažuje.

Viackrát zdôraznil, čo mu pomohlo zvládnuť najťažšie chvíle.

„Pri živote ma držali deti a viera v Boha.“

Príbeh pána Emila je dôkazom, že stómia nie je koniec života. Je to len iný spôsob, ako pokračovať ďalej. Jeho život ukazuje, že aj tie najťažšie skúšky sa dajú prekonať s vierou, podporou rodiny a pozitívnym nastavením mysle.

Na záver posiela odkaz všetkým stomikom:

„Nemyslieť na chorobu, byť trpezlivý, nevzdávať sa a bojovať.